Bonusový príbeh (Hierarchia tmy) - Narodeniny

Nahliadnite do Liamovho súkromia a prečítajte si o jeho obrovskej, rozkošnej dileme - čo kúpiť Radane na narodeniny :)

„Na dnes stačilo,“ povedal Liam a pokúsil sa zodvihnúť ruky polepené slizom. Mal ich ako v zaschnutom mede. Hrubá vrstva mu ich prilepila k podlahe, ale s námahou sliz predsa len pretrhol. Okolo neho mizli poslední démoni. V kŕmnej hale hlboko v podzemí Ústredia ostalo ticho. Po plieskaní krídel, hladnom škrekote a syčaní jedovatého slizu bol náhly pokoj zvláštny.

„Pane, dovoľte.“

Nataša k nemu skočila zo svojho kruhu a čižmy vnorila priamo do žieravej gebuziny, aby mu pomohla.

Liam nesúhlasne zamrmlal. „To si nemala,“ povedal, keď ho chytila za zápästia a sťahovala mu z rúk prilepené rukavice. Vyslobodila ho. Len čo jeho ruky vykĺzli, usmiala sa naňho, hoci v slize ostala pre zmenu uväznená ona.

„Oddýchnite si,“ povedala mu. „My tu upraceme.“

„Ďakujem,“ vydýchol a zakašľal, keď ho výpary víriace v podzemí zaštípali v krku. „Rýchlo sa vyzuj. A už do toho nestúpaj.“ Vstal a pred ďalšími výparmi si zapchal nos rukávom. Kľučkujúc medzi mŕtvolami a toxickými mláčkami, ktoré zostali po hnisavníkoch, mieril rovno k výťahu.

Počkal, kým sa k nemu nepripojili všetci démonológovia z prvého kruhu. Boli vyčerpaní ako Liam. Ledva sa dotackali. Upratovanie a zamykanie zvyšných obetí ostalo na ich pomocníkov z nižších kruhov.

„Prečo si tých najpažravejších nechávame nakoniec, pane?“ vydýchol sťažka Erik Engels. Oprel sa o mrežu výťahu a treskol päsťou do tlačidla. Pohli sa. „Ak by sme ich vybavili hneď, nemusel by som odchádzať s takými výčitkami. Tváre posledných obetí si vždy pamätám najlepšie. Úbožiaci.“

„Minulý spln sa ti to nepozdávalo presne naopak, Erik,“ povedal Liam a stŕpnutým ukazovákom, ktorým posledné hodiny kŕčovito zvieral kriedu, si zatlačil pravý spánok. Bodalo ho v ňom. Bol podráždenejší ako obvykle, hoci po splne. Okrem únavy ho trápila aj dilema. Potreboval sa dostať na čerstvý vzduch, napiť sa a vziať si silné tlmiace lieky. Aj on potreboval vyhnať z hlavy tváre obetí.

Démonológ stiahol čelo a chystal sa namietať, ale pani Ula naňho zazrela zlým, vrcholne otráveným pohľadom. Uprednostnila by ticho a Engelsovi to, našťastie, došlo.

Liam mal po splne vlastný rituál. Iba málokedy sa pridal k svojim démonológom, ktorí sa spoločne pobrali na Ambras, zaliezli do pivníc pod zámkom, narezávali si šunku z celých bravčových nôh a zapíjali ju pivom. Podľa smerníc mali po splne zostať izolovaní minimálne dva dni, aby sa vylúčili vážnejšie zdravotné problémy po dlhšom kontakte s démonmi, ale ak sa démonológovia neobjavili ani na tretí deň, Liam im to nezazlieval. On sa najradšej izoloval od celého pozemského sveta. Vo sférach.

Do stiahnutého žalúdka nemohol dostať ani hlt jedla. Po kŕmení démonov to tak bolo vždy. Zápach síry a obetí ho šteklil v nose ešte niekoľko hodín po ňom. Aj keď to jeho vyčerpanému telu nerobilo dobre, iba sa poriadne napil, užil lieky, trochu si poležal vo svojej pracovni, a keď bodavá bolesť v hlave ustúpila do pozadia, už aj vstával a chystal sa späť do podzemia. Najlepšie si oddýchne vo sférach, odpútaný od všetkej pozemskej hmoty.

Drahý Liam, mal by si ostať tu, prihovorila sa mu myšlienkami Isabel. Okamžite pocítil dotyk jej ľadovej, avšak priateľskej mysle. Počul, ako jej lodičky klopkajú na chodbe. Kráčala k pracovni. Môžem vojsť?

Pýtala sa iba tak, nikdy nečakala na odpoveď. Pootvorila dvere a naklonila sa do miestnosti. Na vlasy stiahnuté do elegantného uzla jej dopadli ranné lúče a rozžiarili ich dobronzova. Zalesklo sa jej aj v očiach. Nadprirodzený červený jas v hnedých dúhovkách, odraz démonickej mysle, dokázal zbadať málokto. Liam ho však rozpoznal už pri ich prvom stretnutí. Bol dvanásťročný chlapec, pripravený na démonologický výcvik a Isabel naňho pri vítaní nových ašpirantov žmurkla spoza Sigmunda Selma. Už vtedy vedela, že stretla Selmovho budúceho nástupcu. Liamovi o svojich jasnovideckých schopnostiach i o jeho budúcnosti povedala, až neskôr – keď ho v slabej, bezradnej chvíli pár dní po narodení Lareda našla skrytého v pivniciach svätojakubskej katedrály.

Uistila Liama, že neočakávané prekvapenie schúlené v perinke v jeho náručí potýčkam démonológov unikne, dospeje a dokonca bude pre zemskú sféru veľkým prínosom. Nechcela prezradiť nič viac. Liam dúfal, že v prípade nebezpečenstva by ho Isabel varovala, no nikdy tak neurobila. Azda nebolo treba. Ona to vedela najlepšie a jeho syn skutočne dospel. Na tú časť Laredovho života, počas ktorej by mal byť nápomocný a nie zožierať Liamove nervy, však ešte nedošlo.

Liam nechcel pripustiť, že by ho Isabel klamala a že by ho manipulovala prísľubom krásnej budúcnosti pre vlastné zákerné ciele. Koniec koncov bola bytosťou bez ľudského súcitu, vysávajúcou energiu práve z detí a kradnúcou ich budúcnosť. Liam pred ňou v katedrále Lareda najprv chránil. Tisol si ho k hrudi v prebúdzajúcom sa otcovskom reflexe a panicky ustupoval pred červenými blikajúcimi očami uprene sledujúcimi novorodenca, ktorého vďaka génom neľudskej matky čakalo aj dvesto pozemských rokov. Pre Isabel pochúťka.

„Prečo nepoprosíš o pomoc mňa?“ spýtal sa démon v ženskom tele. Vošiel do pracovne. V rukách niesol drobnú tácku, na ktorú sa akurát zmestila šálka čaju s kvapkou koňaku, ako to mal Liam rád, a zopár citrónových sušienok. „Bolesť hlavy tíšim oveľa účinnejšie ako tabletky. Ničia ti pečeň.“

Isabel zložila tácku na konferenčný stolík a prisadla si na pohovku k Liamovi. Jej malý zadok v úzkej sukni sa poľahky zmestil vedľa jeho kolien. Znova pocítil chladivý dotyk jej mysle prinášajúci okamžitú, no iba krátku úľavu. Stiahla sa. Len predvádzala, čo môže ponúknuť.

„Ďakujem, Isabel, ale nie,“ povedal hneď a nadvihol sa. Posediačky si zovrel čelo. „Si veľmi galantná, ale nedovolil by som si zaťažovať ťa takými maličkosťami. Pečeň si zoženiem.“

„Vôbec by ma to nezaťažovalo,“ usmiala sa.

Liam neodpovedal. Natiahol sa za šálkou. Za svoju pomoc by chcela obeť. Nebola jeho priateľka. Bola iba spojenec. Vďačný však bol aj za to. Odchlipol si z horúceho čaju a opätoval jej zdvorilý úsmev. „Určite si na tvoju ponuku spomeniem.“

„Dobre. Ale do sfér dnes nechoď.“ Vstala a žmurkla naňho ako vždy, keď preňho mala dobrú radu.

„Počkaj do zajtra.“

V budúcnosti videla niečo, čo sa jej nepáčilo. Liam mohol opäť iba hútať, či sa mu snaží zachrániť kožu, alebo predísť niečomu, čo by nevyhovovalo jej. Možno robila oboje naraz.

„Počkaj, prosím,“ zastavil ju vo dverách. Povzdychol si a znova sa zaboril hlbšie do pohovky. Chabo, bezradne rozhodil rukami. „Bude mať šestnásť.“

„Kto?“

„Moja dcéra. Ak mi chceš pomôcť, mohla by si mi poradiť, čo by som tak mohol zohnať mladému dievčaťu na...“

Isabel zdvihla ruku, aby ho zastavila. „Nepomôžem ti. Netráp sa príliš. Nebude jej na tom záležať. Keď raz príde do Innsbrucku, dáš jej...“

„Isabel, prosím – mesiac v Paríži alebo koňa. Už to mám premyslené.“

„Koňa?“ zopakovala a nadvihla obočie.

„Áno, vraj občas chodia na ranč. Čo povieš?“

Nepovedala nič. Iba nad ním pokrútila hlavou a pobrala sa preč. Liam za ňou ešte stihol zvolať, aby za ním poslala Natašu, no potom si pri vzďaľujúcom sa klopkaní opätkov znova povzdychol. Mala pravdu. Viki konfiškovala alebo posielala nazad všetko, čo Liam Radane poslal nad ich stanovený limit. Mohol zaplatiť súkromnú škôlku aj bilingválne gymnázium, mohol prispievať na rozumné vreckové a poslať jeden praktický dar na Vianoce. No nič viac. Nesmel chodiť na návštevy ani zavolať. Narodeninové dary boli otázne, keďže Radana sa ako jedenásťročná údajne vyjadrila, že od neho nechce nič.

Viki sa asi raz za polroka vyrovnávala s minulosťou záchvatom hnevu a plaču. Zavolala Liamovi, aby mu vynadala, ale keď sa unavila a minuli sa jej slová i slzy, poslala mu zopár fotiek ich dcéry. Na jednej fotke bola Radana ešte štrbavá a hrdo ukazovala svoje prvé školské vysvedčenie kdesi v zmrzlinárni. Na inej mala na bucľatom detskom telíčku oranžové plavky s medúzami a morskými koníkmi a vo veľkých slnečným okuliaroch svojej mamy, ktoré sa jej šmýkali z drobnej tváričky, popíjala limonádu pri bazéne. Liam sa mohol na také zábery fascinovane dívať hodiny. Dievčatko bolo na nerozoznanie od ostatných ľudských detí. Taký zázrak mohla skutočne vykonať iba prvá hierarchia. V hnedých vláskoch, guľatých líčkach či nošteku zhorenom od slnka nebol ani náznak bezhraničnej energie bytostí, ktoré Radanu stvorili. Liam síce prepožičal dieťaťu vlastnú krv, no nikdy celkom neveril, že na kamufláž to postačí. Schovať Radanu v zemskej sfére bolo ako prekryť slnko na oblohe palcom a tvrdiť, že sa už zvečerilo. Pravda musela byť každému jasná. A predsa nebola.

Dorazila Nataša. Vždy so všetkým trieskala, dupotala a na kolegov denne kričala ako závisláčka uprostred záchvatu. Liamovi na ňu pravidelne prichádzali sťažnosti a keby Natašu sám nevidel v amoku, asi by im neuveril. Pri ňom sa totiž správala celkom inak. Hovorila potichu, takmer kráčala po špičkách, hýbala sa len pomaly a opatrne a k ničomu na svete nebola taká jemná ako ku dverám Liamovej pracovne. Zaklopala na ne tak zľahka, že sa to ani nedalo nazvať klopaním. Skôr pohladením.

Zavolal ju dovnútra.

„Skončili sme, pane,“ povedala, keď vstúpila do pracovne. Priniesla so sebou zápach, ktorý sa Liam snažil vyhnať z hlavy. „Máte pre mňa ešte nejakú úlohu?“

Kývol k oknu. Hneď k nemu podišla a otvorila ho dokorán.

„Mám pre teba úlohu, pani Nataša,“ potvrdil. „Robiť mi spoločnosť. Aspoň mi môžeš vysvetliť...“ načiahol sa k stolíku za kôpkou s hláseniami, účtami a sťažnosťami za predchádzajúci deň, ktorá už čakala na Hansa, „prečo si vrazila nášmu klientovi.“

Nataša sa k nemu vrátila s pohľadom prilepeným k zemi. Bez váhania si kľakla pri pohovke na kolená a sadla si na päty. Až keď bola blízko pri ňom, pozrela naňho ako šteňa z ulice, prosiace o trochu jedla, trochu tepla.

„Dobre, nezaujíma ma to,“ usmial sa na ňu a priložil dlaň k jej ostrému lícu. „Asi si to zaslúžil.“

Modré oči ho až prevŕtavali. Niečo od neho chceli.

Pohladil ju po vlasoch páchnucich po dyme. Nech chcela čokoľvek, musela si vystačiť s jeho prítomnosťou. Nataša bola dobrá spoločníčka, obzvlášť v tichu.

Zatvoril oči, že si zdriemne, no o dve minúty ich mal opäť otvorené dokorán.

Kôň. Potreboval ušľachtilé, pekné zviera, aby sa hodilo ako dar, ale taktiež s miernou povahou, aby bolo vhodné pre rekreačnú jazdkyňu. Dramatický čierny krásavec by možno nebola správna voľba. Pred splnom mu Hans ukazoval fotku bielej kobylky so sivastou hrivou. Liam ho nakazil svojou nerozhodnosťou a odkedy sa pred ním zmienil, že si nevie dať rady so správnym darom, nedalo to ani Hansovi.

Tá biela, pomyslel si. Tá by bola pre dievča ako Radana lepšia. Priateľskú kobylku by si obľúbila skôr. Ale v Paríži by sa jej mohlo páčiť tiež.

„Objednávka pre pána Dumonta je už pripravená?“ spýtal sa Liam odrazu.

Nataša zdvihla hlavu z okraja pohovky. „Áno, ale dostala som pokyn poslať ju do Francúzska až na jeseň, keď sa začnú pŕhlivci chystať na spánok.“

O Dumontovej záhrade sa muselo Nataši už aj snívať. Každý rok to bolo to isté. Zabalili pŕhlivcov, preniesli ich do Francúzska, zakopali ich v Dumontovej záhrade, aby v zime vypustili do pôdy svoje zapáchajúce, ale inak mimoriadne výživné sekréty a skoro na jar ich tím z Výskumného centra prišiel opäť vykopať a vziať nazad do Innsbrucku. Zakaždým, zakaždým sa však na nejakého pŕhlivého démona zabudlo. V Innsbrucku by to už ani nebol poriadny marec, ak by od pána Dumonta neprišla sťažnosť, že opäť skončil paralyzovaný. Ten nešťastník dokázal natrafiť na bytosť veľkosti slimáka bez ulity aj v štvorhektárovej botanickej záhrade. Ak by bola v mori jediná kvapka jedovatá, pán Dumont by ju počas letnej dovolenky určite prehltol počas jazdy na vodnom skútri.

„Možno by sme mu ich tento rok mohli predsa len dodať skôr.“

„Prečo, pane?“ spýtala sa potichu, akoby nechcela príliš narušiť dôverné ticho medzi nimi.

Pozrel jej do očí. Hľadela naňho skúmavo, ako sovička.

„Máš pravdu,“ povedal rovnako potichu a znova ju pohladkal po líčku. „Ak ich do zeme zakopeme skôr, ako sa začnú ukladať na zimný spánok, rozlezú sa a zasa ich budeme hľadať dva týždne ako takí idioti. Ibaže by sme ich predtým omráčili práškom z krvavcov. Na jar privoláme mandroga a ten nám ich všetkých vyňuchá. Incident z predošlých rokov sa už nesmie zopakovať.“

„Mandroga, pane? Do záhrady?“ V jej krotkom tóne počul pochybnosti a boli tam oprávnene. Kým by démon ako mandrog našiel všetkých zatúlaných pŕhlivcov, Dumontovu vzácnu záhradu by rozdupal. Hoci aj štvorhektárovú.

„Potrebujete ísť do Francúzska?“ spýtala sa Nataša. Jej cit jej prezradil väčšinu jeho úmyslov, ale neprekážalo mu to. S inými sa snažil tráviť čo najmenej času, aby k tomu nedochádzalo, ale pri nej, pri jej verných očkách a tváričke i celom tele čakajúcich na jeho pohladenie, sa cítil bezpečne.

„Uvažujem, či by som sa tam nestretol so svojou dcérou,“ povedal Liam, „na výlete.“

„S tou z Prahy, pane?“

„Áno. Bude mať narodeniny, a tak rozmýšľam...“ Pousmial sa na ňu, keď neprestávala civieť. „Nevšímaj si ma. Iba tak snívam.“

„Mali by ste sa s ňou stretnúť, ak po tom túžite, pane.“

„Stretneme sa. Isabel povedala, že už čoskoro. A ty budeš to dievča sprevádzať, Taša.“

Zamračila sa. „Ste si istý, že je to dobrý nápad? Ula by možno...“

„Ula má teraz inú úlohu,“ zamietol. „Zaberie jej množstvo času, roky. Ty si milá a starostlivá žena, Taša, nepresvedčíš ma o opaku. Pozri sa na seba.“ Neodolal a znova sa dotkol jej tváre. S ďalším úsmevom sa k nej nahol a v hrejivom bozku otlačil svoje ústa na tie jej.

„Dáš na ňu pozor, keď príde. Sľubuješ?“ spýtal sa jej, priklonený k jej uchu.

Prikývla. Ako inak, keď niečo žiadal on.

Všetko si rozmyslel. Musel iba počkať. Potom bude môcť dať Radane toľko darov, koľko si len zapýta.

Páčilo sa vám? Zaujímalo ma, ako asi Liam prežíval všetky tie roky na čele spoločenstva. Rozhodne osamelo. Určite ho veľakrát pokúšalo navštíviť Radanu, ale neurobil to. A dokonca jej ani nekúpil koňa :) Počkal a ako ste sa mohli dočítať v Hierarchii tmy, rozhodol sa dobre, pretože Radanu si po stretnutí v Innsbrucku (Isabel mala pravdu a Liamovi radila nezištne a z čírej sympatie, aj keď ju podozrieval) získal svojou úprimnosťou a skutočnou otcovskou láskou. Nakoniec ani nepotreboval dary :)